Človek od začiatku domestifikoval rôzne zvieratá. Raz to bolo jedno-, inokedy obojstranne výhodné. Jedná sa buď o zvieratá chované pre úžitok (na mäso, mlieko, vajcia, nosenie a iné), či človeku len tak pre potešenie. Podmienky chovu úžitkových zvierat sú kapitolou samou osebe, no keďže som sa dosiaľ touto problematikou podrobnejšie nezaoberala, venovať sa budem zvieratám chovaných pre potešenie.
Názorov na chov domácich zvierat je veľa. Niektorí ich nechovajú kvôli samotným zvieratám, nechcú ich uzatvárať do stiesnených priestorov. Iní ich nechovajú kvôli sebe, lebo zvieratá jednoducho nemajú radi. A ďalší zvieratá milujú a s obľubou ich chovajú. Alebo najhoršie – nemilujú ich, no napriek tomu ich chovajú.
To, že zvieratá nemajú byť vytrhnuté z prírody, ich prirodzeného prostredia a zavreté do stiesnených a častokrát nevyhovujúcich priestorov, je pádny argument. Ale..
V prvom rade, zvieratá ani vonku nežijú idylický život plný radosti a hier. Musia zápasiť s chorobami, predátormi, konkurentami, hľadať si potravu. Veľakrát udržanie na živote stojí veľa úsilia a často zvieratá boj s prírodou a jej zákonom „Silnejší prežije“ prehrajú. Pravdaže, príroda je príroda a ten život za to stojí. Našlo sa však pár zvierat, ktoré vyhľadali spoločnosť človeka sami a teraz si užívajú výhody aj nevýhody, ktoré z toho plynú. Ostatné si človek domestifikoval sám.
Chov zvierat doma môže byť prijateľné, ak sa budeme riadiť niekoľkými pravidlami.
- preštudujeme si čo najviac informácií o nich, ich prirodzenom prostredí, stravovaní, sociálnom správaní atď a podľa toho
- im vytvoríme doma čo najvyhovujúcejšie prostredie a umožníme čo najväčšiu možnosť pohybu,
- budeme mu poskytovať pestrý, chutný, výživný jedálniček,
- podľa toho, či sa jedná o zviera samotárske alebo spoločenské, mu zaobstaráme kamaráta/kamarátku,
- budeme rešpektovať jeho základné návyky – či je aktívny cez deň alebo v noci, či si zachováva od človeka odstup alebo sa môže stať veľmi prítulným, či je vycvičiteľné, hlučné atď.
Toto všetko sa líši jednak podľa živočíšneho druhu, jednak podľa samotného jedinca. Hoci v rámci jedincov nikdy nebudú také odchýlky ako v prípade druhov (hlodavec nikdy nebude jesť mäso), určite vás prekvapí, ako jeden odmieta to, čo druhý zbožňuje, ako jeden je plachý a druhý sa ide zblázniť za pohladením.. Každé zviera je iné, tak ako je iný každý človek.
Chov zvierat má však mnohé neoceniteľné výhody:
Jedným problémom súčasnej civilizácie je čoraz väčšie odcudzovanie sa človeka a prírody. Mestské dieťa príde do styku akurát tak s pár holubami, vrabcami či túlavými mačkami, psami. Maximálne pôjde párkrát do ZOO. Pritom je dôležité hneď od malička vyvíjať u detí správny vzťah k zvieratám, aby pochopili, že zvieratá tu nie sú od toho, aby slúžili ľuďom, ale patria do tohto sveta rovnako ako my. Príroda nám dáva veľa – vlastne všetko, čo potrebujeme k životu a my sa jej za to nemáme odvďačiť ešte väčším vykorisťovaním, ale rešpektovaním, zodpovedným prístupom a láskou. Myslím, že chov malého zvieratka a vedenie dieťaťa k správnej starostlivosti o neho môže viesť k väčšiemu zblíženiu sa s prírodou a k menšiemu sebectvu v zaobchádzaní s ňou. Navyše sa dieťa naučí zodpovednosti, tolerancii, bude sociálnejšie a naviac, ako sa vraví, zvieratko je také chodiace (lietajúce) antidepresívum.
Dieťa väčšinou zvieratko chce. A väčšinou (hlavne psa) ho chce veľmi a je ochotné sľúbiť hocičo, aby si svoj sen splnilo. Verím, že to v tej chvíli aj myslí úprimne, no keď sa rozhodnete svojmu dieťatu zviera zaobstarať (a ja som za to, aby dieťa malo svoje zvieratko), je treba si uvedomiť, že sa skôr či neskor vo väčšej či menšej miere budete o to zviera starať aj vy. Pretože dieťa si ešte neuvedomuje, že zvieratko je hladné, treba ho venčiť, starať sa o neho, aj keď jemu sa nechce robiť práve toto, ale niečo iné. A tak to ostane na vás.
Domáce zvieratko vás možno bude stáť nervy a starosti, no určite vám prinesie veľa radosti, zábavy a lásky.
